Asociácia volejbalových rozhodcov, Slovensko

Peter Bajči na Svetovej letnej univerziáde v Kazani - pískal finále žien!!!

16. júl 2013

V dňoch 6.-17. júla 2013 sa v tatárskej metropole Kazaň (Rusko) koná v poradí už 27. Svetová letná univerziáda. A keďže na tomto vrcholnom podujatí vysokoškolského športu budú štartovať aj slovenské volejbalistky, zástupcu na turnaji má aj Asociácia volejbalových rozhodcov. Peter Bajči sa na univerziáde predstaví po prvý krát. Sme radi, že prijal výzvu deliť sa pravidelne o svoje dojmy a zážitky priamo z dejiska univerziády…

Ôsmy report z Kazane – utorok 16.7.

Ahoj z Kazane,

tentoraz už ozaj posledný krát.

Takže to mám za sebou. Čaká sa už iba na posledné dva zápasy o medaily v mužskom turnaji. Posledný míting bol krátky, hodnotenie tých niekoľko zápasov zo včerajška netrvalo dlho, ale to naše finále stálo za to. Na začiatku zápasu som bol prekvapený, že hala nie je ani z ďaleka zaplnená, ale v priebehu prvej polovice prvého setu sa ľudia rýchlo nahrnuli a potom tá atmosféra bola skutočne hodná veľkého finále. Aj úroveň zápasu bola veľmi dobrá, ale to ste možno niektorí videli aj v prenose. Môžem povedať, že sa mi pískalo veľmi dobre, pokojný som bola ako haluška, hoci Brazílčania vždy bývajú impulzívni a do zápasu vnášajú také napätie, že treba byť ostražitý. Skutočne som si zápas užíval a kolegyni Joo Hee Kang na kolíku som vystrihol dvojku tak, aby mala istotu v každom mojom počínaní. Odrazom toho snáď aj v hodnotení bola moja prvá známka 100 v kariére. To nielen poteší, to dušu pohladí. Keď má človek sám dobrý pocit, ale vie že by mohol spraviť niečo ešte lepšie a hodnotiaci na jeho výkone nájde iba nejaké drobnosti, ktoré ho posúvajú vyššie, je to tiež super. Ale takto je to ešte krajšie. Aj reakcie okolia na náš spoločný výkon s Joo boli spontánne pozitívne – teda kolegov a aj ostatných členov rozhodcovskej komisie.

Večer sme strávili ôsmi debatou a večerou v jednej tureckej reštaurácii s návratom okolo druhej v noci. Dnes na mítingu sme sa dozvedeli trochu prekvapujúcu nomináciu na finálový zápas. Počítali sme s niekým z Ázie alebo z amerického kontinentu. Pískajú ho ale Jura Bakunovyč z Bieloruska a Kaspars Timermanis z Lotyšska. Kontinentálny princíp v trochu obrátenom smere, teda dvom európskym družstvám pískajú dvaja Európania. Viacerí sa nad tým počudovali, že prečo v tomto prípade nie som v mužskom finále, ale ja som spokojný aj tak, lebo som odviedol dobrú robotu.

Celkovo možno povedať, že úroveň rozhodovania počas turnaja stúpala. Bolo to aj vďaka veľmi priateľskej pracovnej atmosfére s hodnotiteľmi. Aj takéto turnaje sú cestou, ako sa dostať na ešte vyššiu úroveň rozhodovania. Rusi zvládli celú organizáciu turnaja úplne perfektne, cez logistiku, čiarových rozhodcov, zapisovateľov, ostatný personál a dobrovoľníkov. Odohralo sa celkom 127 zápasov a to je oveľa viac, ako býva na MS, či Olympiáde.

Doprajem každému z kolegov rozhodcov, aby raz mali možnosť zúčastniť sa takéhoto ohromného  a významného podujatia. Stojí to za to usilovať sa a dosiahnuť úroveň, ktorá na to oprávňuje.

Teraz už len popakovať  batožinu, hajde na finále a ráno 04.00 budíček a odlet domov. Bolo to tu výborné, ale už sa veľmi teším.

Z Kazane naposledy ahoj

Peter

Siedmy report z Kazane – pondelok 15.7.

Takže pomaly sa nám to kráti a s tým sa skracujú aj moje reporty. Prízvukovali nám to aj na dnešnom mítingu, aby sme sa v závere turnaja, keď už ide do tuhého a o umiestnenia, koncentrovali ešte viac. Všetci sa o to snažíme a z toho aj plynie asi celkové hodnotenie, ktoré hovorí o stále sa zlepšujúcich výkonoch všetkých zainteresovaných. Šéf rozhodcovskej komisie Sergej Titov nezabudol reprodukovať aj spokojnosť družstiev s výkonmi všeobecne. Nevyskytol sa totiž žiadny závažný incident.

Včera som teda pískal mužské semifinále Poľsko – Ukrajina. Bol som náročný na čistotu, lebo to je už skutočne úroveň, kde sa to žiada akosi prirodzene. Ale keď po prvých dvoch písknutiach (na obe strany po jednej) videli, že kde je hranica, hrali veľmi pozorne a to zvyšovalo celú úroveň zápasu. Po zápase sa kolegovia opäť vrátili k mojej prezývke „Mr. Five sets“ – lebo som samozrejme pískal päťseťák. Poliaci – białoczerwony – vyhrali za 2:20. Ale môžem povedať, že som si to skutočne užíval. S Američanom Michaelom Galeom sa mi robilo pomerne slušne, aj keď občas nevedel v prvom momente, na ktorú stranu sa má postaviť po ukončení rozohrávky a tak to vyzeralo, akoby mi chcel naznačiť, že videl niečo iné, ako ja a čiaroví rozhodcovia. Vyzeral byť spočiatku trochu nervózny. Trochu to mýlilo, ale som sa spoľahol na seba a urobil som dobre. Vyrobil ešte jeden lapsus, keď si pred setom poriadne neskontroloval lístok s postavením u Ukrajincov a mal na ňom dvakrát trojku, nevšimla si to ani zapisovateľka a kým to vyriešili, trvalo to hádam aj tri minúty. Navyše mi naznačil striedanie, z čoho som pochopil, že pôvodne bol na lístku napísaný iný hráč a došlo k striedaniu. Od začiatku setu som bol v tom, že majú o striedanie navyše, ako ich v skutočnosti mali. Proste celé riešenie situácie nebolo dobré a začalo sa to nedôslednou kontrolou lístka s postavením. Ale ako som povedal – pískalo sa mi veľmi dobre, čiarových som opravil celkom tuším trikrát kvôli takým „nechtovým“ tečom a jednému autu. Inak boli OK. Hodnotenie 96. Sergej Titov ako hodnotiaci mi vytkol drobnosti – že som mal upozorniť na nedostatočnú šírku pásky označenia kapitána Ukrajiny a že som namiesto signalizácie aut po dotyku lopty trénerom signalizoval teč poľského hráča.

Ja som spokojný. Kolegovia mi blahoželali a Peter Končnik ako najčerstvejší bývalý rozhodca použil výraz „bravo“. Tieto reakcie kolegov a rozbory s nimi povedia o celkovom zvládnutí zápasu niekedy viac, ako hodnotiaci. Myslím, že sa nemám za čo hanbiť.

Odrazom celého môjho pôsobenia je možno aj skutočnosť, že po mužskom semifinále budem dnes, čo nie je veľmi obvyklé, v ženskom finále RUS – BRA robiť dvojku kolegyni z Kórey – Joo Hee KANG. Tak ako mi Juraj hovoril, je hodne ambiciózna a ctižiadostivá. Sama sa vyjadrila, že by sa rada stala rozhodkyňou FIVB – teda najvyššej „kasty“ rozhodcov.  Nevidel som ju ešte v pozícii jednotky, tak som zvedavý, či oprávnene. Dnešné finále sa hrá o 20:00 (doma o 18:00). Zajtra teda už budem počas dňa mužského finále turistom. Mali by sme ale všetci spolu absolvovať nejaký spoločný trojhodinový výlet. Dnes držte palce.

Z Kazane možno posledný krát

Peter

Informácia z večera – Peťo neostal povesti nič dlžný a finálové stretnutie RUS – BRA sa opäť skončilo 3:2, vyhrali Rusky. Tu je report.

Šiesty report z Kazane – nedeľa 14.7.

Ahoj, všetkým doma.

Najskôr sa ospravedlňujem za svoje preklepy a podobné veci vo svojich reportoch. Obyčajne sa textu viac venujem a dodatočne to po sebe aspoň raz prečítam, ale tentoraz niektoré píšem dosť hlboko v noci a aj to tak vyzerá. Budem sa snažiť  viac. Začnem rekapituláciou včerajška.

V čase obeda som sa šiel sám prejsť po peknom parku a priľahlých uličkách, snažil som sa pritom nájsť nejaké darčeky. Trochu spŕchlo, ale nič vážne. Už tu nie je tak strašne horúco, veľmi prijateľných cca 25° C, tak aj nálada je dobrá. Popoludní som zasa zápasil s internetom, kým sa mi podarilo odoslať fotky, ktoré už sú na webe a možno sa vám z nich niečo páči, keď nie dajte vedieť. Polepším sa. Bol som zasa prepotiť tričko vo fitnesku a akurát s krátkym oddychom to vyšlo do odchodu na zápas. Súboj európskych družstiev  sme tiež pískali ako Európania s Maximom Berdnikovom, t.č. z Belgorodu, predtým žil niekoľko rokov tu v Kazani. Hodnotil nás bývalý ruský rozhodca, p. Gaponov, ktorý sa veeeeeeeľmi ťažko vyjadruje po anglicky. Mne vytkol to, že nemám pískať ako dvojka druhú loptu ako aut, ktorá preletí mimo anténky. Bola to síce až tretia lopta, takže ju odpískať môžem (aj som ju odpískal). Ale pekne som poďakoval za poučenie a hodnotenie 98. Dosť jednoduchý zápas, ale Maxim sa ho akosi podozrivo skoro snažil ukončiť, tak vyrobil dve chyby, ktoré ale v konečnom dôsledku nič neovplyvnili. Posledný zápas som robil rezervu svojmu spolubývajúcemu Andreasovi a Michajlovi Medviďovi z Ukrajiny. Je zaujímavé sledovať niektoré štýly rozhodovania, resp. to naše známe „performance“. Michajlovi bolo na tvári strašne vidno, ako ho ten zápas nezaujíma a nebaví ho to. Občas doslova prevrátil oči. K tomu na hodnotení nepadla žiadna poznámka, ale zaslúžil by si to okomentovať. Ďalšia zaujímavá vec je, že Piere Farmer z Kanady ako hodnotiteľ sa už počas tretieho hodnotenia obrátil na mňa, ako by som ohodnotil to a to, alebo ako by som rozhodol to a to alebo čosi k signalizácii. Nechcem to preceňovať, ale asi to čosi v dobrom znamená.

Ešte jedna skúsenosť zo včerajška. Rusi spravili v organizácii veľmi veľa dobrého a perfektne, aspoň ako to máme možnosť vnímať my, to funguje. Čo sa ale zatiaľ nenaučili a určite to potrvá dlho, sú služby. Boli sme na večeri v reštaurácii, kde sme boli už predtým dva krát. Kým nám siedmym smädným doniesli objednané pivo, ubehlo asi 35 minút. Zmenili sme sa na siedmich statočných a ďalej sme čakali na objednané jedlo. Mne po tých 35 minútach pri prinesení piva, povedali, že objednaná polievka nebude, ale majú iba jedinú inú. OK, doneste. Trvalo to ďalších 30 minút, kým mi ju doniesli (úplne studenú – ale taká vraj má byť) a ostatní už svoje porcie dojedali. Aj tie nosili jednu po druhej, každému inokedy. A keď som sa začal dožadovať aj svojho objednaného hlavného jedla, mládenec sa na mňa pozeral ako vyoraná myš, že čo to vlastne chcem. Že už nič nebude, lebo to isté jedlo, ktoré sme si objednali dvaja a Andreasovi doniesol porciu ako prvému, že už nemajú. Tak som mu pri odchode povedal, že sme tu boli určite naposledy a aj ostatným kolegom odporučím, aby sa im z ďaleka vyhli. Akurát stihol poďakovať. Reku – nemáš za čo, mládenček. Toto mi pripomenulo niečo od nás zo Slovenska. Ale taká katastrofa to zas u nás nie je.

Dnes sme boli s Jardom na malej prechádzke a potom, predstavte si, vytiahol som aj Jardu aj Jakuba do toho fitka! Spotili tričká a pochvaľovali si, ako im to dobre padlo. Snáď aj nabudúce. Ak ich nechytí svalovica…

O dnešku viac písať asi nemá význam, pretože je ten zbytok ešte predo mnou. Ako jednotka idem pískať mužské semifinále Poľsko – Ukrajina a dvojku mi bude robiť Michael Gale z USA.

Takže držte palce. Už o polhodinku odchádzame.

Čaute.

Peter

Piaty report z Kazane – sobota  13.7.

Včera teda v piatok ráno som sa neprihlásil, tak to dobieham až teraz a to je už aktuálne piatok po polnoci, tak sa k novým správam dostanete v sobotu ráno. Keďže som štvrtkový večer v piatok ráno nepopísal tak tu to je.

Spomínal som, že sa ideme s kolegami z „historických zemí“ vyvetrať, tak sme tak aj spravili. Nemali sme ešte nejaký konkrétny program pre ten deň, tak sme sa veľmi ochotne prispôsobili návrhu Jakuba Galla, ktorý prišiel s informáciou, že sa o 13.00 hrá finále štvorhry mixu v bedmintone. Vďaka voľnému vstupu na všetku mestskú dopravu to nebol žiadny problém. Jakub si trochu naštudoval mapu a metrom a električkou sme sa pomerne rýchlo (45 minút) dostali až k hale na skoro opačnom konci mesta za univerziádnou dedinou. Po vystúpení z metra sme sa pre istotu zastavili ešte pri stánku dobrovoľníkov, ktorých je tu v meste ako maku – nielen stánkov, ale aj dobrovoľníkov – čo som videl, tak ich musí byť niekoľko násobne viac, ako účastníkov Univerziády – teda desaťtisíce. A sú to od detí vo veku od cca 12 rokov až po štyridsiatnikov. Dajú sa s Vami do reči pri akejkoľvek príležitosti a vždy sa pozdravia, akonáhle vidia niekoho s ID kartou na krku. A sú ochotní vždy pomôcť. Tak aj v tom stánku ich bolo zo desať–dvanásť a keď sme sa spýtali na cestu – dvaja chalani (okolo 12 rokov) sa nás okamžite ujali a vraj – „nasledujete nás, my vás tam dovedieme.“ Tak nás v podzemí podchodu a stanice metra, aj tam sú všade bezpečnostné kontroly a prehliadky, vyviedli na správnu stranu cesty, „naložili“ do električky a odviezli a odviedli nás k bedmintonovej hale. Začali komunikovať po anglicky, ale keď zistili, že hovoríme aj rusky, celý čas im huba šla ako verklík. A vraj odkiaľ sme, čo robíme, čo sme už pískali, čo sme videli, čo ešte budeme vidieť, kedy pískame najbližšie, ako sa nám tu páči, kde sme sa učili po rusky, koľko máme detí, dokedy sme tu, či máme odznaky a tak. Akoby školení KGB. Cestou k nám ešte pribalili dvoch Francúzov, ktorých dopravili do dediny a priviedli nás k zadnému vchodu pre rozhodcov, nie síce volejbalových, ale vďaka tomu sme sa dostali do vnútra bez lístkov. No proste paráda. A som ochotný veriť, že väčšina z tých dobrovoľníkov funguje podobne.

V hale sme si vybrali parádne miesto a dočkali sme sa parádneho finále, Bedminton – tak samozrejme východoázijské derby Kórea – Čína. Vynikajúci zápas so skvelými výkonmi, akrobatickými zásahmi. Vidieť to naživo – znova niečo celkom iné ako v TV. Po návrate do hotela som sa akurát stihol zbaliť a davaj na poslednú dvojicu zápasov. Prvý zápas som sledoval ako divák – to Poliaci vyhrali nad Brazíliou 3:0. Tu v tejto kategórii študentských výberov to nie je tak, ako u reprezentačných družstiev. To len Rusi tvoria akúsi výnimku s tými vysokými počtami členov reprezentácií.

Náš zápas skončil – čo myslíte ako – no samozrejme zasa 3:2. Hoci som Wilymu Bruninsksovi ako členovi jury ešte pred zápasom sľúbil, že sa budem snažiť nepískať 5 setov. Opäť to nevyšlo. Zápas to bol ako remeň – dramatický, pre oko diváka, plný skvelých výmen. Bielorusi boli domácemu tímu nabitému reprezentantmi viac ako vyrovnaným súperom. Hrali uvoľnene, s radosťou a dokonale zaskočili domácich gerojov. Majú medzi sebou vynikajúceho streďáka a univerzála. Nahrávač, ktorý im to parádne rozhadzoval, v ničom nezaostal. Vyrovnaný zápas trval zasa 2h 12 minút. Po predchádzajúcom dni, keď sme sa vrátili z haly cca 23:40, to bolo teraz už o 23:15. Hodnotenie sme dostali hneď po zápase. Až na pár detailov, ktoré boli predmetom ranného rozboru ma zasa Piere Farmer pochválil a 95 bodov s tým korešponduje. Že ťažký zápas a tak, ale že som odpískal sieť, ktorá nebola (a just bola... :) a vraj mám pravú ruku pri signalizácii strany vyššie, ako druhú. Okrem neho to nevidel nikto, hoci som sa na to potom viacerých pýtal, či je to skutočne tak. Asi niečo musel napísať. Ostatným kolegom sa náš výkon s Jardom páčil. Jean-Claude Baccus ma dával za príklad  pri spolupráci s čiarovými rozhodcami, ako ich dokážem vtiahnuť do zápasu, non-verbálne s nimi komunikovať a držať ich v koncentrácii. Poteší.

Po piatkovom rannom mítingu sme sa zasa viacerí vybrali do mesta na očumovanie. Odviezli sme sa metrom do novšej časti – za záliv Volgy – tam, kde leží aj hlavný štadión, plavecký štadión, beach volejbalový areál atď. Tam sme sa rozdelili na dve skupiny, jedni šli na finálovú časť beach volejbalu, a ja som s Jardom Antušákom a Darekom Jasinskim zašiel na pobrežie, kde sme si obzreli novú budovu „Palác rodiny“, v ktorom sú tri sály na svadobné a podobné obrady. Tá budova má tvar typického tatárskeho kotla tzv „kazanu“ (preto je aj názov mesta takýto). Je to pekné, na fotkách to budete vidieť. Po obhliadke sme sa my traja opäť rozdelili na dve skupiny. Jardo s Darekom  nasledovali prvú skupinu na beach a ja ako najpočetnejšia skupiny som sa vybral pešo po pobreží späť do centra. Cestou som pofotil, čo sa dalo a prešiel som si aj kazaňský kremeľ, niekdajšie sídlo Ivana Hrozného a dnešné sídla tatarstanskej vlády a veľmi populárneho prezidenta. Ten na otváracom ceremoniáli zožal väčšiu búrku potlesku, ako baťuška Putin. V lete je to ešte krajšie, ako v zime (lepšie dnešných +32° ako -25° pred cca 3 rokmi). Na fotkách Vás možno upúta červená tehlová veža. Keď sa vám bude zdať, že som krivo fotil, tak sa vám to nezdá. Ona je skutočne krivá a vyosená proti zvislici o viac ako 1,5 m. Viaže sa k nej jedna povesť o princeznej, ktorá sa mala vydať za nechceného panovníka. Povedala, že sa za neho vydá iba vtedy, ak jej postaví  vežu o siedmich poschodiach a ona na ňu vystúpi, aby všetkým oznámila, že manželstvo bude právoplatné. Ona na ňu aj vystúpila, ale dobrovoľne sa porúčala z najvyššieho poschodia na tvrdú dlažbu. Smutný príbeh. V skutočnosti princezná ozaj zomrela pred svadbou, ale na chorobu a niekde úplne inde. Tiež smutné.

Po takejto prepotenej prechádzke (cca 8 km), akoby mi nebolo dosť, poď ho do fitka a hodinu som sa potil ďalej. Mimochodom, deň predtým sa mi Jardu ani Jakuba nepodarilo do toho fitka zlákať. No a keďže som doteraz nenapísal, akú delegáciu na piatok mám, tak ste o nič neprišli, lebo som nemal žiadnu – dnes som bol turista. Obrazne aj do písmena. Na večerné zápasy žien do haly Sankt Peterburg som však šiel. V nich najskôr Poľky zdolali po bitke Severnú Kóreu 3:1, a potom vysokánske Rusky zdolali krpaté hráčky Čínskeho Taipeia 3:0. Ale mali s nimi toľko roboty… Aj tá najnižšia Ruska bola pritom vyššia ako najvyššia Taipeičanka. Húževnaté a skokansky veľmi dobré a s rozumom hrajúce družstvo, ktoré zdobí bojovnosť. Ani sa nečudujem, že s obomi dnes porazenými družstvami naše dievčatá prehrali. Sú to jednoducho nátury, že žiadna lopta pre ne nie je stratená. Jardovi Antušákovi, ktorý bol na kolíku som v druhom zápase porobil nejaké fotky. Už aj tie športové zábery mi celkom idú, len by to chcelo teleobjektív…

O zajtrajších (rozumej sobotňajších) nomináciách sa dozvieme až ráno na mítingu. Určite budem zajtra v akcii, pretože je na programe zasa až 17 zápasov a hrajú sa už aj ženské semifinálové a mužské štvrťfinálové zápasy. Andrej Zenovič mi povedal, že ma chcel na semifinále, ale keď v oboch bude nejaký európsky tým, tak sa tam Európan na kolík ani dvojku nedostane. Pravidlá sú pravidlá.

Inak všeličo tu vychádza na svetlo sveta – Darek a Andreas (môj spolubývajúci a nechrápajúci) dnes pri večeri zistili, že boli pred 22 rokmi (asi) v Komárne spolu na majstrovstvách sveta stredných škôl. Platí, že svet je jedna veľká dedina, alebo ako spieva Robo Grigorov: „všetci sa zídeme raz v jednej posteli, budeme mŕtvi a tak strašne dospelííííí“.

Ráno sa ešte ozvem s malým doplnkom o nomináciách a pošlem aj fotky.

Majte sa krásne, majte sa (nie „ma“) radi a buďte zdraví.

Peter

 

PS z rána: Takže dnešné zápasy mám nasledovne: o 18.00 robím dvojku v zápase mužov SUI - EST s mladým Rusom Maximom Berdnikovom, ktorého poznám už dosť dlho zo svojich návštev tu v Kazani. V tomto zápase mi robí rezervu môj spolubývajúci Andreas a následne mu robím rezervu ja v poslednom zápase tiež mužov o 20.00 THA - CHI.

Štvrtý report – štvrtok  11.7.

Pekný letný deň z Kazane!

Pokračujem seriálom svojich reportov z aktuálneho centra svetového športu. Aj keď nám sa to tak nepodarí vnímať naplno naživo, aj vďaka tým priamym prenosom a 24-hodinovému vysielaniu na dvoch ruských kanáloch si uvedomujeme, čoho sme účastníkmi. Podľa správ z domova sa aj vysielanie Eurosportu sústreďuje na Kazaň, tak aj vy, aspoň po pracovnej dobe môžete čo-to zhliadnuť.

Ale poďme po poriadku včerajším dňom. Nakoľko som sa včera viac venoval počítaču a sebe ako tomu celému naokolo, ani dnešný môj príspevok nebude taký obsiahly ako predchádzajúce. Nebudem ale kvôli tomu svoje vety zbytočne naťahovať a písať o ničom ako teraz, práve v tejto neusporiadanej a zbytočne naťahovanej vete, ktorá vám nič nevysvetlí ani nepopíše, iba zaberá miesto na webe :-).

Tak ako som napísal, venoval som sa komunikácii s domovom, aj keď s problémami kvôli kvalite pripojenia, a navštívil som hotelové fitnesko. Nebola to ale návšteva zdvorilostná, že by som sa otočil na päte alebo vycúval hneď od dverí. Dal som si dobrú polhodinu na bicykli do prepotenia trička a priložil som zopár sto kíl na činkách a kladkostrojoch. Také malé, útulné fitko to je, ako pre jedného – bol som tam totiž sám. Aspoň som sa nemusel hanbiť za nízke váhy, ktoré som dvíhal – nechcem si predsa uhnať nejaký úraz a platničku zasa dohnať do stavu vhodného pod nožík.

Náš podvečerný zápas JPN – UKR bol, ako to už býva mojím zvykom, zatiaľ najdlhším a najdramatickejším na turnaji. Samozrejme  3:2, zápas vyhrala Ukrajina a tie-break 20:18, 2h 22 min. Wily Brunincks (BEL) ako člen jury mi so smiechom povedal, že už sa nikdy nebude hlásiť, na moje zápasy, lebo sú to skoro vždy päťseťáky. Dramatické to bolo dostatočne, obišlo sa to bez nejakých veľkých emócií, ktoré by boli smerované voči nám, aj keď kolega Roberto (MEX) na kolíku mohol umravniť Ukrajincov, ktorí viackrát dorážali na čiarových. Padli iba dve žlté za zdržiavanie, ktoré boli spôsobené neoprávnenou žiadosťou Ukrajiny a žiadosťou Japoncov o utretie podlahy. Ja som mal zo strany Piera Farmera dve výčitky k pozornosti na sieti – raz odpískal sieť z kolíka Roberto, lebo to bolo na jeho strane a krajný hráč, druhý krát som zrejme nevidel streďáka v sieti pri trojbloku. No a ešte sme asi dvaja  - ja a čiarový na mojej dlhej lajne - nevideli jednu anténu. Doteraz neviem, či anténa bola, a ak bola, či to bolo po lopte od útočiaceho a či od bloku. Trochu som zaváhal a odpískať po troch sekundách chybu, neukázať, kto ju spravil, ísť za prvým rozhodcom, popísať mu to a navrhnúť novú loptu, by bolo asi najlepšie riešenie, ale bolo by to veľmi neskoro. Pri diskusii o situácii som aj ja Pierovi položil otázku, ako by situáciu riešil on. Povedal, že asi rovnako, ale tiež nad tým rozmýšľal dosť dlho. Tak sme sa zhodli, že to skutočne nebola jednoduchá situácia a riešenie nebolo jednoduché. Bohužiaľ stalo sa. Hodnotenie 90.

A čo nás čaká dnes. Mám až posledný zápas o 20.00 teda 18.00 u nás doma, ako jednotka pískam s Jardom Antušákom mužský zápas Bielorusko – Rusko a vzhľadom na to, že sa hrá v hale Sankt Peterburg a hrajú Rusi a tí svoje zápasy určite vysielajú priamo,  je dosť možné, že to bude aj na Eurosporte, možno Eurosporte 2. Mohol by to byť dobrý zápas. Dovtedy sa ideme s kolegami Jardom a Jakubom trochu vyvetrať  a následne prevetrám aj svoje svalstvo vo fitku. Možno sa mi ich podarí zlákať na zlé chodníčky.

Zatiaľ sa majte a držte palce aj naďalej (ak ich držíte).

Peter

Tretí report z Kazane, streda, 10.7.

Ahoj, všetkým doma

Tak sme sa dostali do normálneho pracovného tempa. Ráno míting, potom buď krátky oddych a príprava na zápas, niekto svoj čas, ak ho má viac, strávi krátkymi prechádzkami po meste, kde je stále čo objavovať. Na iné športoviská a druhy športu ani nemáme kedy sa dostať, bolo by treba skutočne mať vopred preštudované programy a plánovať to dlhodobejšie, ale keďže naše nominácie dostávame v noci obligátnym spôsobom na izby popod dvere, to plánovanie nie je nejako možné. Ale vrátim sa k včerajšiemu dňu.

Ako som spomínal včerajšok po mítingu som venoval hlavne dobehnutiu toho môjho meškania s reportmi (a posielal som ho dosť dlhý) aj s výberom fotiek z tých stovák, ktoré som porobil hlavne na otváracom ceremoniáli. Dúfam, že sa páčili. Bol to prvý náhodný výber, dnes by som to urobil trochu inak. Ešte niečo doplním. Stále máme to netové pripojenie akési lenivé a počas dňa je skôr vzácnosťou, ako pravidlom.

Včerajší zápas žien RUS – POL bol viac-menej hra mačky s myšou. Rusky zmietli Poľky hladko 3:0, sety na 15, 15 a 16. Bodaj by aj nie, keď aj ruské ženské družstvo má viac ako polovicu hráčok z reprezentačného družstva, počnúc nahrávačkou Pankovou, cez Borodakovu, Pasynkovu, Gončarovu, Zarjažko. Výškovým priemerom ich zdolávali tiež minimálne o 10 cm. Takže jednoznačná záležitosť. Čo sa mi už dávno nestalo na takejto úrovni, bol som nútený odpískať postavenie Poľkám, keď boli dve hráčku úplne vymenené vo svojich pozíciách. Myslím, že som svoju dvojku vystrihol ako z učebnice a vo viacerých situáciách som Kasparsovi na kolíku pomohol. On to aj ocenil a aj mne sa s ním robilo dobre. Rovnako si to všimol aj náš hodnotiaci – Peter Končnik. Po zápase sa rehotal, keď hovoril, že skúšal na mne celý čas nájsť niečo, za čo by mi strhol nejaké body zo stovky a nakoniec sa mu to podarilo, keď som po spomínanom odpísknutí postavenia a označení hráčok, ešte aj odpovedal na otázku trénera Poľska, inak u nás známeho Popika, ktoré dve hráčky urobili chybu. Mal som iba zopakovať signalizáciu, čo som síce urobil, ale som mu to povedal aj po poľsky. Peter to bral skôr ako poučenie pre mladých, lebo mne ako „starému psovi“, ako sa vyjadril, to netreba zdôrazňovať. Mám pocit, že ma už všetci vnímajú ako niekoho, kto im má čo povedať, odovzdať skúsenosti a pomôcť. Navyše, ak to zdôrazňujú aj referee delagáti na čele so Sergejom Titovom. Ja sa tomu nebránim, človeku to dobre padne, ak ho ostatní akceptujú. Veď viete, že ma to vždy bavilo, robiť s mladšími a školiť. Aj preto si teraz viac všímam prácu referee delegátov, porovnávam štýly,prístup a postupy v edukácii, v práci s faktmi a metodikou. Čo keď sa mi to v budúcnosti hodí…?

Čo sa na mítingoch najviac zdôrazňuje, je rytmus pískania: písknuť okamžite po chybe, chvíľu, rozumej sekundu, počkať a pozbierať informácie od druhého rozhodcu a čiarových a až potom signalizovať. Dôvody sú jasné: nerobiť unáhlené rozhodnutia, predísť zmene signalizácie, ak mi okamžite po písknutí aj vyletí ruka na stranu podávajúceho družstva a ukáže sa, že sa stalo aj čosi iné, ako som ja videl. Dnes bola aj debata o rôznych systémoch video kontroly a „challenge“ rozhodovaní. Ja som v podstate v zhode s názorom, že pre dopad lopty „in“ alebo „out“ sa nemá posudzovať odtlačok lopty, teda kontaktná plocha lopty a podlahy, ale prvý moment dotyku lopty s podlahou. To znamená priemet zvislej osi lopty na podlahu v momente dotyku. Je to ale otázka na dlhšiu debatu a aj preto nás vyzývali, aby sme o tom len rozmýšľali a nedržali sa toho striktne, zatiaľ je to na nás, ako rozhodneme, lebo tu sa video „challenge“ systém nepoužíva.

Tak som teda opäť skončil s hodnotením zápasu na 98. Po ňom sa nám naskytla možnosť hneď sa vrátiť do hotela a s Kasparsom, mojím spolubývajúcim Andreasom a Kórejkou Joo Hee Kang (srdečne pozdravuje Juraja) zašli na spoločnú večeru. V družnej debate, samozrejme prevažne o volejbale, sme strávili do pol jedenástej. Úspešný deň za nami.

Tu v Kazani sa prechodom frontu (nie štvrtého ukrajinského) trochu ochladilo, po včerajšom popoludňajšom lejaku, po ktorom boli niektoré ulice slušne zaplavené, je tu dnes už iba okolo 25° C. Čo je pre väčšinu ľudí príjemné.

Musím spomenúť ešte jednu vec súvisiacu s našou robotou. Ako rezervní rozhodcovia máme okrem obligátnych povinností jednu ďalšiu, ktorá má čo dočinenia s overovanou/navrhovanou zmenou bodovania do 21. Musíme sledovať skóre a do pripravenej tabuľky zapísať skóre pri dosiahnutí 21.bodu, alebo ak je dosiahnutý rozdiel dvoch bodov po 21.bode a zapisovať časy, pri ktorých k tomu došlo a skóre a čas normálneho ukončenia setu. Pri debatách na túto tému vysvitá, že nikomu z rozhodcov sa to nepáči. Ja som tiež udivený, prečo sa toľké roky snažili pravidlami a inými metódami vytvoriť z volejbalu a beachvolejbalu dva v podstate odlišné druhy športu, čo sa im do značnej miery podarilo, a teraz chcú volejbal bodovacím systémom prispôsobovať k jeho odnoži – beachvolejbalu. Aký to má význam, neviem. Zatiaľ mi ani nikto na tú otázku nevedel odpovedať. Uvidíme, aký smer nadobudne tento vývoj.

Písal som, že dnešok bude dňom s najvyšším počtom zápasov – hrá sa ich 17. Ja som dostal dve nominácie – ako dvojka pískam s Robertom Lunom Amezcuom z Mexika zápas mužov JPN – UKR a potom ako rezerva budem vypĺňať tabuľky v tiež mužskom zápase KOR – BLR. Dovtedy stihnem ešte niečo malé nakúpiť a zájdem si do fitka na bicykel. A jasné, že aj na polhodinku si pred zápasom, ako obyčajne, schrupnúť. Mne to vždy pomáha.

A na záver krátky spravodajský vstup: naše dievčatá po prehratom zápase so Severnou Kóreou včera prekvapivo zdolali favorizované Číňanky 3:1.

To je na túto chvíľu všetko. Som zvedavý na môj prvý kontakt s americkým štýlom rozhodovania v zápase s kolegom Robertom z Mexika.

Opatrujte sa a užívajte si leto.

Peter

Druhý report z Kazane – utorok 9.7.

Krásne pozdravy z Kazane,

Takže pokračujem tam kde, som včera skončil a budem sa snažiť dobehnúť zameškané v komentároch jednotlivých dní. Vrátim sa k otváraciemu dňu a odchodu na ceremoniál. Odišli sme teda o pol šiestej z hotela v autobuse č. 193 a to nebolo ani zďaleka posledné číslo. Cestou sme sa zastavili kdesi úplne inde – konkrétne v prístave a to na bezpečnostnú kontrolu, na ktorú sme si museli so sebou zobrať všetko z autobusu. Prešli sme cez röntgeny, ak sme mali so sebou mobily, museli sme preukázať ich funkčnosť, rovnako s fotoaparátmi a čímkoľvek elektronickým, je to ešte prísnejšie ako na letisku. Tak sme sa dostali do „čistej“ zóny, kde nás už čakal náš rovnako podrobne prehliadnutý autobus – podvozok skontrolovaný zrkadlami, batožinový priestor a vnútro autobusu prehliadnuté so psami cvičenými na vyhľadávanie výbušnín. Keď sme do autobusu znovu nastúpili, upozornili nás na to, že ak sa z našej strany zapríčiní zastavenia autobusu, budeme musieť túto prehliadku absolvovať ešte raz. Preto s nami v autobuse túto trasu absolvoval aj uniformovaný policajt. Tak sme sa teda dokonale „prešacovaní“ viezli cez skutočne výstavné časti mesta na hlavný ultramoderný 80-tisícový štadión. Pri tejto poznámke sa musím zastaviť a povedať čosi o tom, ako celé mesto vyzerá (zopár obrázkov pripojím). V posledných cca 5 rokoch som bol v Kazani tuším štyrikrát. Vždy som videl Kazaň iba v zime zasypanú snehom a v tuhom mraze a väčšinou za šera. Už príchod na letisko do starej letiskovej budovy, ani sa nedá povedať, že terminálu, budil v človeku pocity akejsi bezútešnosti. Cesta z letiska do mesta (cca 15 km) bola síce vysvietená, ale kvalita nič moc, budovy v meste ešte miestami ošarpané. Teraz už na letisku – po dvoch rokoch úplne nový terminál, možno dvakrát väčší, ako nový bratislavský, všetky cesty, po ktorých sa pohybujeme ako vyžehlené, vrátane tých najširších 10-prúdových bulvárov, aj úzkych uličiek, všade kopu zelene, čisto, nové budovy, staré budovy zrekonštruované, ale žiadne potemkinovské dediny, pešia zóna ako z obrázku, no a predovšetkým kopa nových športovísk, štadiónov, hál. Len volejbal sa hrá v piatich halách a samozrejme okrem nich sú ďalšie tréningové len pre volejbal. Nielen domáci Rusi hovoria,že Kazaň je teraz v kvalite života, výstavnosti, modernosti a všetkých naj, tretím mestom Ruska po Moskve a Sankt Peterburgu. Nemôžem porovnávať so Sankt Peterburgom, ale s Moskvou, ktorú som mal možnosť vidieť a zažiť počas ME v 2007, je to skutočne porovnateľné, možno aj trochu vpredu. Ale odvtedy prešlo 6 rokov.

Teraz späť k otváraciemu ceremoniálu. Cez spomínané nové štvrte na druhej strane širokánskej Volgy sme dorazili k štadiónu, kde sa hráva ruská futbalová superliga. Hneď vedľa je aj hokejový štadión pre KHL – rovnako supermoderne pôsobiaca stavba. Na priečelí štadióna nás vítala obrovská obrazovka (1600 m²). Orientácia v útrobách štadióna vďaka perfektnému systému bola úplne bezproblémová. Za pár minút sme boli na svojich miestach. Lístky sme mali tesne vedľa vstupu športovcov na ovál štadióna takmer dolu (piaty rad), takže sme ich mali ako na dlani, boli sme blízko ploche, mali sme možnosť vidieť detaily vystúpení počas ceremoniálu (účinkujúcich bolo vraj 3500). Trochu nevýhodou bolo, že neďaleko nás bola jedna časť obrovskej konštrukcie, postavenej kvôli ceremoniálu, ktorá nám bránila vnímať dianie uprostred plochy a celkový dojem nám zhoršovala, ale aj tak musím povedať, že celý ceremoniál bol úžasný. Neviem, či ste mali možnosť niekde sledovať jeho priebeh (možno na Eurosporte), ale zažiť niečo také na vlastné oči je čosi úplne iné, ako sledovať to hoci aj na veľkej obrazovke v HD kvalite. Tá atmosféra na vás dýcha, ste tým pohltení a cítite sa byť toho súčasťou. Navyše, ak ste do celého divadla aktívne zapojení. Ako? Každý divák mal pripravený batôžtek s rôznymi proprietami – farebné svetielka, svietiacu guľu, zvonček, vejár, ktoré nás samozrejme pred začiatkom jedna moderátorka naučila používať. V spolupráci s dobrovoľníkmi, ktorí boli rozmiestnení medzi radmi divákov, sme sa stali jedným z podstatných prvkov, vytvárajúcich atmosféru celého umeleckého predstavenia. Dá sa to celé prirovnať k otváraciemu ceremoniálu olympiády, určite to v ničom – v nápaditosti, réžii, monumentálnosti nezaostalo za otvorením olympiády v Londýne, Aténach a asi aj Pekingu. A pomohla tomu aj 3D projekcia pre divákov na štadióne. Vážnosť celému ohromnému podujatiu pridala aj osobná účasť ruského prezidenta Putina a skutočnosť, že on zaužívanou formulkou Univerziádu otvoril. Univerziádny oheň na štadión priniesli a spoločne ho zapálili štyria ruskí olympionici, medzi ktorými bola aj volejbalistka Gamova.

Celý ceremoniál reálne začal až o 22.00 miestneho času a skončil skoro o 01.40. Kým sme sa dostali zo štadióna, našli autobus a v tej fronte prišli do hotela, boli skoro tri hodiny ráno. Vyčerpávajúce, ale úžasné. Skutočne silný zážitok. Obrázky Vám možno trošku napovedia.

No a v nedeľu ráno už pre nás začal normálny „pracovný“ deň. Síce ako pre koho. Niektorí pískali, robili rezervu, alebo boli turistami, keďže počty zápasov sú na jednotlivé dni rozvrhnuté veľmi nepravidelne a nerovnomerne. Ja som bol v nedeľu turistom, pretože som prišiel medzi poslednými a nominácie boli urobené už vopred. Celkovo je tu už komplet 37 medzinárodných rozhodcov, samozrejme domácich je naviac – 8. Väčšinou sú po dvaja z každej krajiny, my čo sme „single“, je nás len zopár. Niektorých z nich určite poznáte: Jura Bakunovič z Bieloruska, Jarda Antušák a Jakub Gall od našich západných susedov, Kaspars Timermanis z Lotyšska, Darek Jasinski a Agnieszka Michlic z Poľska, Maxim Berdnikov a Ivan Čumak z Ruska, Aleksader Sikanjic zo Švajčiarska. Samozrejme všetci pozdravujú všetkých známych. Pri tom množstve nových tvárí nie je jednoduché zapamätať si všetky mená a dávať si ich dokopy s tvárami, hlavne tie východoázijské… Sú tu aj kandidáti a ja som tu najstarší – na prekvapenie.

Nedeľu som strávil s poľskými kolegami Darekom a Agnieszkou malou exkurziou po meste, návštevou trhu a dvojhodinovým výletom loďou po ohromnej Volge (po bezpečnostnej prehliadke). V niektorých miestach je tu rieka široká aj viac ako dva kilometre a to má k moru ešte vyše tisíc kilometrov. Aj sme trochu zmokli, ale to bola taká krátka intenzívna búrková prehánka, že to stačilo ochladiť horúce mesto iba na pár hodín. Po návrate na hotel sa mi podarilo odstrániť nedostatok v nastavení počítača cez jedného z kolegov, ale som ani nič nestihol napísať, už sme sa vybrali niekam do mesta na večeru. Skončilo to ale veľmi narýchlo v „МАКДОНАЛДС“ (pre tých mladších McDonald’s), pretože kolega Váňa Čumak prišiel s horúcou informáciou, že v meste je vystúpenie Cirque d’Soleil a pre účastníkov Univerziády vstup voľný. Tak sme teda neváhali a prešli pešo asi 3 kilometre, znovu prešli cez bezpečnostnú kontrolu a videli sme z predstavenia ešte asi 40 minút. Predstavenie „open-air“ pod obrovským prístreškom sledovalo odhadom tak 10.000 ľudí. Opäť niečo krásne. A týchto sprievodných podujatí bude určite viacero. Rusi to opäť poňali veľkolepo, ako je ich zvykom. A dlhý voľný deň sme zakončili jedným ruským pivom so skokom do postele okolo pol druhej.

Dobre vyspatí sme začali pondelok mítingom, bez hodnotenia môjho výkonu (kto by aj hodnotil, čo som pochodil). Všeobecne ale možno povedať, že zatiaľ boli všetky zápasy pomerne jednoduché. Hodnotilo sa samozrejme po skupinách, ktoré účinkovali v jednotlivých halách. Problémy neboli, tak aj míting bol kratší. Ako doplnkové pripomenutie sme zhliadli zopár sekvencií k posudzovaniu chybného dotyku siete, použitý bol samozrejme materiál spracovaný Lacim Herpaim. Musím povedať, že v týchto študentských zápasoch, hlavne európske družstvá sa snažia cloniť, a to organizovane. Zatiaľ som nevidel, ani nepočul, že by clonu niekto zapískal, ale asi keď na mňa príde, tak to fúknem, lebo je to príliš okaté. V mojom včerajšom zápase EST – BLR (pardon za včerajšiu mylnú informáciu, že tam budú Kórejčania a nie Bielorusi) sa o to trochu snažili práve Bielorusi. Ale keďže nová úprava pravidla predpokladá splnenie oboch podmienok (zakrýva aj podávajúceho hráča a dráhu letu lopty) tak som to nepískol, lebo podanie nikdy netrafili ponad clonu. Mne sa z postu jednotky pískalo priam fantasticky. Príčinou bolo aj to, že čiaroví robili ako hodinky. Vycvičili mladých chlapcov na japonský štýl a makali ako diví. Aj oni mne po zápase povedali, že sa im so mnou robilo výborne, že takú spoluprácu a akceptáciu si veľmi často neužívajú. Obojstranná spokojnosť. Jedinou zaujímavosťou v našom zápase bola situácia, keď som za zdržiavanie napomínal Bielorusov, kvôli tomu, že ich kapitán si bral medzi rozohrávkami uterák a utieral sa, lebo sa všetci potili ako na Sahare. Hala je síce klimatizovaná, ale aj tak je tam dosť teplo. Keď to raz s tým utieraním sa prehnal a čakali sme na neho cca 5 sekúnd, tak som ťahal žltú kartu a napomenul som za zdržiavanie. Darek sa čudoval, že ťahám k napomenutiu žltú kartu a sám prišiel za mnou, či skutočne žltú, lebo som vraj ešte predtým nenapomínal. Tak som mu musel pripomenúť, že napomenutie je so žltou a penalizácia s červenou kartou aj pri zdržiavaní. Kvôli tejto situácii sa ma na na Dnešnom hodnotení referee delegate Piere Farmer z Kanaday pýtal a vytýkal mi, načo som volal k sebe druhého rozhodcu, keď som rozhodol správne a aj signalizoval úplne jasne, že to nepotrebujem overiť a oznámiť mu to. Samozrejme som vysvetlil, že ja som ho nevolal. Tak sa teda obrátil na Dareka, že čo vlastne chcel. On zatĺkal a bál sa povedať, že zabudol na zmenu signalizácie. Na opakovanú otázku jednoducho neodpovedal a bol ticho. Tak som situáciu trochu zaobalene zahral do autu – vraj si len Darek prišiel overiť, či dobre pochopil moju signalizáciu. Potom mi ďakoval, že som ho nezhodil. Bola by hanba, keby vyšlo najavo, že neovláda novú signalizáciu. Napriek tomu s hodnotením 98 môžem byť spokojný.

Na dnes, keď je na programe najmenej zápasov – iba 7, mám s Kasparsom Timermanisom ako dvojka zápas žien RUS – POL. Dá sa očakávať, že sa bude na čo pozerať. Zajtra nás vraj čaká až 17 zápasov, tak väčšina z nás určite budú fungovať dvakrát aj ako rezerva aj ako dvojka.

Neviem, či máte možnosť sledovať výsledky našich dievčat, tak aspoň jedna základná informácia – včera prehrali pomerne hladko s družstvom zo Severnej Kórey 0:3.

Už som Vás unavil dostatočne, tak Vám dám pre dnešok pokoj. Krásny deň z rozpálenej Kazane.

Peter

8.7.2013

Ahoj, všetci doma

Hlásim sa s prvým reportom z Ruskej Kazane z 27. Svetovej univerziády.

Je to síce až po troch dňoch, keď sa dostávam k písaniu, ale z nasledujúcich riadkov pochopíte, prečo.

Začnem po poriadku. V piatok 5. júla sme odlietali spolu s druhou časťou slovenskej výpravy športovcov a rozhodcov (celkom 10 ľudí) popoludní z Bratislavy cez Moskvu do Kazane. V tejto časti výpravy boli zo športovcov atléti, gymnasti, džudisti a po jednom rozhodcovi vzpierania a stolného tenisu. Cestou sme si samozrejme hlavne s rozhodcami a trénermi podebatovali o svojich športoch a čo kto všetko už absolvoval. Niektoré príbehy sú skutočne zaujímavé.

Do Kazane sme po asi polhodinovom meškaní dorazili tesne pred polnocou miestneho času. V Moskve naše lietadlo totiž čakalo na ďalšie lety. Na mieste sa ukázalo, že asi 70 % osadenstva lietadla boli účastníci univerziády. Keď si zoberiete, že len športovcov bude cca 9600 v 26 druhoch športu, k tomu tréneri, oficiáli vrátane rozhodcov, získate približnú predstavu o rozsahu podujatia. Od momentu príchodu sa stretávame doslova na každom kroku s ďalšími tisícami dobrovoľníkov, vždy usmiatych, nadšených, pozorných a hlavne ochotných pomôcť. Už na letiskovej ploche a v príletovej hale nás vítali potleskom. Tak to bolo aj v Moskve na letisku, kde nás dobrovoľníci sprevádzali zvláštnymi koridormi na prestupy. Organizačne to vyzeralo a doteraz aj vyzerá zvládnuté výborne. Ako s dobrovoľníkmi, tak aj s bezpečnostnou kontrolou sa potýkame tiež na každom kroku. Po perfektne zorganizovanom rozdelení účastníkov na letisku do jednotlivých autobusov nás odviezli do akreditačného centra, kde nás okrem iného vybavili oficiálnym oblečením, ktoré mne sadne ako uliate. Niektorým, ktorí nemajú konfekčné postavy a potrebovali nejaké zmeny sa však snažia aj dodatočne upraviť veľkostný výber. Na prekvapenie nás vybavili aj vreckovým, pretože zvolili systém obdobný ako na Olympiáde a MS – v hoteli máme iba raňajky, ostatné stravovanie je na nás, ako si ho zariadime. Ale zatiaľ nemáme žiadny problém sa dobre najesť. Možno bude problém so správnym načasovaním, ale to sa vyriešiť dá.

Ale ďalej chronologicky. Po akreditácii nás ovešaných ako vianočné stromčeky (vlastné kufre, obleky, batohy, škatule s teniskami, topánkami, oblečením) dopravili do hotela, kam sme dorazili tesne pred druhou ráno. Bývame na izbách po dvoch, ja som s Nórom Andreasom Myredalom. Kým som sa dostal do postele, už svitalo (tu sú noci ešte kratšie ako u nás). Už o 8.30 bol pre mňa prvý míting, pretože som dorazil medzi poslednými, ostatní fungovali minimálne od piatka ráno s oficiálnymi technickými vecami, kontrolami všetkých piatich hracích hál a modelovanými zápasmi a samozrejme teoretickými testmi. Na mňa prišiel rad s testom (15 otázok s možnosťami a-f a viacerými správnymi odpoveďami a 5 dopisovacích otázok – to za 20 minút) v sobotu ráno, ešte poriadne nevyspatý som ho ale absolvoval k spokojnosti činovníkov ale mojej nespokojnosti (92 %). Boli aj niektorí pod 70 %, dnes si ich ešte volali na debatu.

Inak šéfom SRC je Sergej Titov a zo známych osobností sú v nej aj Peter Končnik, Jean-Claude Baccus, Ravil Samedov. Andrej Zenovič sa o nás stará ako koordinátor za organizátora.

V sobotu sme hneď po mítingu odišli do jednotlivých hál na predpoludňajšie zápasy, ktoré sa hrali ešte pred oficiálnym začiatkom a otváracím ceremoniálom. Ja som videl necelé dva zápasy, v ktorých Estónci jasne porazili USA 3:0 a v druhom domáci Rusi rovnako 3:0 atletických Kórejčanov, to víťazstvo však nebolo jednoduché. Rusi sú odhodlaní urobiť pre víťazstvo v turnaji všetko, tak tomu podriadili aj zostavu, v ktorej sú aj členovia širšieho a užšieho reprezentačného družstva – obrovitý blokár Volvič (231 cm), Biriukov, Syčov.

Po zápasoch a návrate do hotela mi zostalo akurát trochu času na oddych, vybaliť zbytok batožiny a skontrolovať, že mi nejde pripojenie na net, a potom už o pol šiestej sme odchádzali na hlavný štadión na otvárací ceremoniál.

O tom ale v ďalšom reporte, lebo teraz sa už idem nachystať na odchod na svoj prvý zápas, ako jednotka pískam s Darekom Jasinskim z Poľska súboj Estónska a Kóreje.

Buďte zdraví a užívajte leto, aj tu je totiž každý deň asi 32° C a v noci to nejde pod 23. Držte sa.

Peter

Fotogaléria

Komentáre

Pri komentovaní sa prosím riaďte Kódexom užívateľa a diskutujúceho.

Návrat späť

Užívateľ

Neprehliadnite

Facebook

Partneri