Asociácia volejbalových rozhodcov, Slovensko

Extraligová rozlúčka Mariána Kováčika

22. apríl 2013

Predposledný aprílový víkend bol v znamení bojov o umiestnenie v našej extralige - ale pre jedného z našich najskúsenejších rozhodcov to bola zároveň aj extraligová rozlúčka - Marián Kováčik dosiahol v uplynulom septembri vekový limit pre pôsobenie v najvyššej súťaži.

V sobotu sa predstavil ako dvojka symbolicky po boku svojho syna, Viktora Kováčika, v stretnutí o 5. miesto medzi Nitrou a Prešovom (1-3), v nedeľu 21.4.2013 bol prvým rozhodcom vo finálovom stretnutí medzi družstvami Volleyteam Bratislava a Humenné (3-1).

Marián Kováčik, rodák zo Svätého Antona, sa stal rozhodcom ešte ako Banskoštiavničan v roku 1976 na školení v Kremnici (spolu s Jozefom Tomčánim). Po presťahovaní sa do Prievidze prerušil na istý čas svoje rozhodcovské pôsobenie a vrátil sa k nemu (na podnet Júliusa Ďaloga) na začiatku deväťdesiatych rokov. Extraligovú premiéru tak mal po absolvovaní školení rozhodcov 2. triedy (Svit, 1993) a 1. triedy (Pezinok, 1994) a po "povinnej jazde" nižšími súťažami v roku 1996. "Dostal som šancu po barážovom turnaji o postup do extraligy žien, na ktorom som rozhodoval tri stretnutia spolu s Vladimírom Kovalíkom, jedným z mojich učiteľov", povedal o svjich extraligových začiatkoch.

Vďaka svojich hráčskym skúsenostiam, citu pre hru a veľkému zanieteniu sa veľmi rýchlo prebojoval medzi extraligovú špičku. Pomohli mu pri tom viacerí skúsení medzinárodní rozhodcovia, po boku ktorých "absolvoval" svoju premiérovú sezónu - Ivan Majerčák, Jaroslav Depeš st., Igor Marton, Štefan Hank, ale aj Vladimír Kovalík, Viliam Dubovec, či Dušan Hodoň a Jozef Tomčáni. "Týmto kolegom ďakujem za veľmi veľa. Avšak hneď po prvej sezóne mi Ivan Majerčák povedal - no, už si sa s nami nachodil dosť, teraz je rad na Tebe, aby si začal skúsenosti odovzdávať mladším!"

Marián Kováčik dokázal počas svojho rozhodcovského pôsobenia ovplyvniť svojim prístupom a radami viacerých rozhodcov - aj vďaka nemu sa v extralige objavili postupne aj ďalší rozhodcovia z Prievidze - Juraj Mokrý, s ktorým v jeho prvej sezóne absolvoval až 14 extraligových výjazdov, Július Ivanka, či jeho syn, Viktor Kováčik. Títo rozhodcovia spolu s Julom Ďalogom pôsobili ako čiaroví rozhodcovia v nejednom medzinárodnom stretnutí v Prievidzi, Nitre, Púchove, Považskej Bystrici, či Žiline...

Ako povedal po svojom poslednom stretnutí: "Bolo to moje prvé a zároveň aj posledné extraligové finále, a som veľmi rád, že sa mi to podarilo práve za asistencie Juraja Mokrého - veď som ho vlastne vychoval!" Treba dodať, že okrem tohto finále odrozhodoval viaceré finálové stretnutia Slovenského pohára (Hnúšťa, Myjava, Bratislava) i Česko-Slovenského pohára (Hnúšťa) a mnoho stretnutí štvrťfinálových a semifinálových stretnutí extraligy mužov, či finálových stretnutí extraligy žien.

"Počas mojej kariéry som zažil situácie, na ktoré som hrdý a rád na ne spomínam (napr. semifinálové stretnutie medzi Žilinou a Púchovom), ale boli aj situácie, z ktorých som sa snažil poučiť. Teraz už viem, že schopnosť ovládnuť emócie počas i po stretnutí je pre rozhodcu veľmi dôležitá - nepodarilo sa mi to v jednom stretnutí medzi Zvolenom a VKP, kedy som po stretnutí v komunikácii s trénermi či vedúcimi družstva neprimerane reagoval - veľmi ma to potom mrzelo a v nasledovnom rozhodcovskom pôsobení som sa tomu snažil vyhýbať. Za cenné považujem aj pozápasové cesty domov, či dvojdňové pobyty počas extraligových dvojzápasov, kedy sa rozoberali hodiny a hodiny jednotlivé situácie a hľadali sa riešenia, ako ich najlepšie posúdť."

Ako ďalej povedal Marián: "Nesutále sa učíme a učíme sa najlepše na vlastných chybách, aj keď je to niekedy dosť bolestivé. Pre mladých rozhodcov je najdôležitejšie, aby sa snažili poučiť z rád od tých starších, skúsenejších - máme šťastie, že v našom hnutí ťaháme za jeden povraz a skúsení rozhodcovia sa vždy snažia pomôcť tým mladším. Preto si myslím, že kľúčom k úspechu je pokora, počúvanie a rešpekt."

Menil by svoje rozhodnutie stať sa, resp. byť rozhodcom? "Nemenil, som veľmi rád, že som sa do tejto spoločnosti dostal. Dodnes s veľkou radosťou spomínam na rôzne turnaje vo Vyšných Hágoch, Dubovej, Dolnom Kubíne či Vyhniach, kde sme sa snažili odviesť poctivú prácu, niečo nové pred sezónou naučiť, ale našiel sa čas aj na príjemné posedenie, rozhovory i zábavu. Mám pocit, že sa občas takáto spolupatričnosť vytráca..."

Marián je jedným z rozhodcov, ktorým sa k tomuto koníčku podarilo pritahnuť aj syna, Viktora. Ten si školenie rozhodcov spravil už ako šestnásťročný a v súčasnosti už niekoľko rokov pôsobí v extralige. "Som rád, že ide v mojich šľapajách, budem mu samozrejme držať palce. Mne sa žiaľ nepodarilo dostať na mezinárodnú úroveň, hoci som takúto ponuku dostal. Nikdy som sa však nevenoval angličtine,ktorá je pre takúto kariéru nevyhnutná. Som rád, že bol Viktor zaradený medzi adeptov, i on však musí zabrať na jazykovej príprave."

O tom, aká je jazyková vybavenosť dôležitá, vie porozprávať on i Dušan Daruľa, s ktorým vlani absolvovali školské Majstrovstvá sveta vo francúzskom Toulone. "Sme radi, že sme sa tohto podujatia mohli zúčastniť, ale jazyková bariéra nám naozaj robila značné problémy. Bez toho sa to robiť na medzinárodnej úrovni nedá", zhodli sa obaja.

A čo ďalej? "Jednoznačne chcem ostať pri volejbale i pri rozhodovaní. V nasledujúcej sezóne budem pokračovať v licencii B, dostal som ponuku podieľať sa na fungovaní volejbalového klubu v Prievidzi, ktorý si vybojoval účasť v extralige", povedal takmer okamžite Marián. Sme radi, že prejavil ochotu spolupracovať i naďalej v zbore hodnotiacich a pomáhať tak v rozvoji ďalších mladých a perspektívnych rozhodcov.

Fotogaléria

Komentáre

Pri komentovaní sa prosím riaďte Kódexom užívateľa a diskutujúceho.

Návrat späť

Užívateľ

Neprehliadnite

Facebook

Partneri